Výstava ako cenné médium, mapujúce a formujúce diskurz
Časť II.
7. 11. 2025 / Seriál Lucie Gavulové o umění a kultuře v devadesátých letech na Slovensku
Je nemožné popísať v rámci tohto príspevku všetky dôležité alebo pamätihodné výstavy, ktoré sa počas deväťdesiatych rokov na Slovensku uskutočnili. Pre komplexnosť obrazu, najmä v súvislosti s inštitucionálnou prevádzkou, je však dôležité doplniť aspoň jednu z výročných výstav, ktoré pravidelne organizovalo Sorosovo centrum súčasného umenia (SCCA) so sídlom v Bratislave. „Soros“, ako sa nadácia ľudovo nazývala, neprevádzkoval výstavný priestor; spoločnosť fungovala v office v centre Starého Mesta, v budove Open Society Foundation, kde sa v zamestnaneckom pomere vystriedalo viacero vtedy generačne spriaznených umelcov a teoretikov (Petra Hanáková, Alexandra Kusá, Boris Ondreička)[1]. Výstižne to definoval Ludvík Hlaváček v texte 'Co je Sorosovo centrum současného umění Praha? '[2], ktorý napísal: „Byl to úřad, který slouží odborné i laické veřejnosti a kterého zaměstnanci jsou úředníci, kteří se snaží posunout iniciativy ke kýženému cýli.“ Keď teda SCCA organizovalo veľké výročné skupinové výstavy, dialo sa tak výlučne v budovách vo verejnom priestore, na miestach, ktoré zďaleka neslúžili výstavnej prevádzke.
Začiatkom roka 1997 sa SCCA obrátilo s výzvou na mladú teoretickú, kritickú a kunsthistorickú obec, poslucháčstvo vysokých škôl i umelectvo samotné, aby prostredníctvom účasti na kuratoriálnom workshope premýšľali o stave súčasného umenia, o jeho zmysle, opodstatnení umeleckej kritiky, statuse subjektu na strane tvorcu aj recipienta a o fenoméne výstavy. Podmienkou účasti na workshope bolo predloženie návrhu výstavného projektu, ktorý mal prezentovať súčasné slovenské umenie. Projektov sa prihlásilo trinásť a z trinástich participantov workshopu bol ako víťazný vybraný projekt mladej kurátorskej dvojice Petra Hanáková a Alexandra Kusá s názvom '60./90. '. Výstavným miestom bola apropriovaná realita starej Bratislavy, s priestormi ako fotoateliér alebo cukráreň, ktoré už v deväťdesiatych rokoch neslúžili pôvodnému účelu, no zatiaľ ani žiadnemu inému. Výstava sa rozpínala aj na pôde akademickej Galérie MEDIUM a bytovej galérie ŽIVA.
Štvrtá výročná výstava sa zamerala na vzťahy medzi generáciami 60. a 90. rokov, kde kurátorky v rámci piatich dvojíc a piatich diferencovaných vzťahov predstavili niekoľko typov komunikácie medzi umelectvom, ktoré začínalo v šesťdesiatych rokoch a súdobým umelecvtom, ktoré začínalo v rokoch deväťdesiatych. Za predstavou bolo i trochu reakcionárstva – v danom čase bola v Slovenskej národnej galérii inštalovaná veľká výstava 'Šesťdesiate roky' a táto dekáda bola intenzívne diskutovaná a vlastne neustále proklamovaná aj v deväťdesiatych rokoch, takže aj začínajúci výtvarníci a výtvarníčky s ňou nevdojak boli neustále konfrontovaní. Kurátorky teda vytvorili výstavný projekt, postavený na tomto generačnom vzťahu a vybrali päť dvojíc, v rámci ktorých bolo realizovaných päť spoločných projektov. Jednotlivé partnerstvá vznikali na báze príbuznosti v rámci tvorby, ako formálnych, tak koncepčných. Vybranými dvojicami boli Roman Ondák a Július Koller, Dorota Sadovská a Jozef Jankovič, Denisa Lehocká a Mária Bartuszová, Elena Päťoprstá a Jana Želibská a v neposlednom rade Boris Ondreička a Stano Filko.
Výstava sa aj z odstupu času ukázala ako dôležitý projekt, ktorý anticipoval spolupráce viacerých z vystavených umelcov aj v nultých rokoch, ktorým sa podarilo dostať aj do povedomia západného sveta. Už na prelome rokov 2001 a 2002 sa vo viedenskej Secession konala výstava 'Ausgeträumt', kurátorovaná Kathrin Rhomberg, na ktorej vystavoval nielen Roman Ondák, ale aj Július Koller.[3] Kathrin Rhomberg sa následne, hneď v roku 2002 stala riaditeľkou kolínskej Kunstverein, kde zanedlho po nástupe usporiadala veľkú samostatnú výstavu Júliusa Kollera (2003), ku ktorej vyšla aj trojjazyčná knižná publikácia)[4] a o rok neskôr Romana Ondáka (2004), ktorý bol zároveň kurátorom Kollerovej výstavy. Zámerom Rhombergovej riaditeľského mandátu bolo poukázať, spolu so sólovými výstavami Cezaryho Bodzianowského a Sanji Iveković, na vitalitu umeleckej scény vo východnej Európe. Kollerova cesta pokračovala až k samostatnej výstave vo viedenskom mumoku, na prelome rokov 2016 a 2017.[5] Roman Ondák na svojej medzinárodnej kariére následne tvrdo pracoval a v roku 2004 zaznamenal jeden z veľkých zlomov predajom svojej performance 'Dobré pocity v dobrých časoch' do Tate Modern v Londýne, po tom, ako bola vystavená na jeho samostatnej výstave v Kolínskom Kunstvereine. Dnes je najznámejším slovenským umelcom a v jednom rozhovore sa vyjadril: „Od ľudí ako Koller, Filko, Mlynarčík, Adamčiak som sa poučil. Nie v zmysle, že by som od nich niečo kopíroval, iba som si uvedomil, že toto je naše dedičstvo a musíme na ňom stavať. Musíme to posunúť ďalej. V umení to takto predsa fungovalo vždy. Myslím, že je to dar pre každého umelca, keď ho niekto z mladšej generácie pochopí a nadviaže na neho. Aj keby to malo znamenať, že sa voči nemu vymedzí. Aj to je pozitívne, lebo je to priama reakcia.“
Ďalšou dvojicou, ktorej spolupráca sa po výstave '60./90. ' neskončila boli Boris Ondreička a Stano Filko. Ondreička naďalej niekoľkokrát s Filkom spolupracoval ako umelec aj kurátor, či ako prednášajúci na rôznych fórach, kde Filkovu tvorbu interpretoval. V roku 2005 vystavoval so Stanom Filkom a Jánom Mančuškom v Československom pavilóne na Bienále v Benátkach.[6] V roku 2005 a 2006 Filkovi spolu s Vítom Havránkom usporiadal a kurátoroval výstavu 'Up 300 000 km/s' v tranzit.sk v Bratislave. Aj z tohto dôvodu možno výstavu '60./90. ', ktorá vzišla z iniciatívy Sorosovho centra a kurátoriálneho workshopu vnímať ako počiatok, či predzvesť rozvoja niekoľkých iniciovaných kolaborácií a ich rozvoja a prerastenia do medzinárodných kontextov súčasného vizuálneho umenia.
V spolupráci pokračovali aj kurátorky výstavy '60./90. ', Petra Hanáková a Alexandra Kusá, ktorých projekt bol vybraný do Československého pavilónu na Bienále v Benátkach v roku 1999.[7] Projekt niesol názov 'Slovak Art for Free' a počas jeho trvania mali návštevníci pavilónu možnosť dať si niečo vytetovať z obsiahleho katalógu návrhov slovenských umelcov a umelkýň (celkovo 46) priamo na kožu a navždy. Výstavu v pavilóne teda tvorilo tetovacie štúdio – reálne zariadenie na tetovanie, aj s tatérmi a tatérkami. Na koniec deväťdesiatych rokov originálny a nekonvenčný nápad, s veľkým popularizačným potenciálom. Zo šesťdesiatich piatich oslovených prijali návrh dodať autorský námet na tetovanie štyridsaťpäť umelcov a umelkýň. Dodnes je tak možné stretnúť vo svete niekoho, kto má na sebe pamiatku v podobe slovenského vizuálneho umenia z deväťdesiatych rokov.
V príspevku o výstavách, ktorý bol rozdelený na dve časti sme sa zamerali najmä na charakter výstav a ich kontext. Čo sa týka prejavov samotných umelcov a umelkýň, napriek rozmanitosti ich výstupov – Cyril Blažo, Roman Galovský, Matej Gavula, Bohdan Hostiňák, Jozef Jankovič, Patrik Kovačovský, Denisa Lehocká, Juraj Meliš, Peter Meluzín, Igor Minárik, Miroslav Nicz, Boris Ondreička, Viktor Oravec, Milan Pagáč, Peter Pisár, Rudolf Sikora, Milan Tittel, Dezider Tóth, Jana Želibská, Laco Teren, Pavol Binder, Simona Bubánová, Martin Knut, Veronika Rónaiová, Vladimír Popovič, Karol Weisslechner a mnohí iní – prevládala v ich vyjadreniach, okrem prirodzeného záujmu o aktuálne formy výtvarného prejavu, prenikavá intelektualizácia tvorby, dekonštruktivistické a kriticky postmoderné čítanie, senzibilné vnímanie postindustriálneho sveta a uprednostňovanie obsahovej roviny pred formálnou, ktorá však bola nemenej dôležitá a v dielach ostala prítomná a nezatratená.
[1] Slovami Petry Hanákovej z publikácie 'ŽENY – INŠTITŮCIE? K dejinám umeleckej prevádzky deväťdesiatych rokov' (VŠVU & Slovart, 2010, str. 156-157): „Pracovať v SCCA v polovici 90. rokov bolo doslova prestížnou záležitosťou. Nielen preto, že išlo o výnimočne živé centrum v stále relatívne uzavretej krajine, križovatku domácich i medzinárodných príležitostí a kontaktov. Išlo aj o skvelé technické a technologické vybavenie či zabezpečenie centra, zodpovedajúce vtedajšiemu západoeurópskemu štandardu, no evidentne vynikajúce v prostredí istej ochabnutosti a technologickej zastaranosti bežného zázemia kunsthistorickej práce. V polovici deväťdesiatych rokov bolo SCCA rozhodne -najhajtechovejšou- z umeleckých inštitúcií na domácej scéne. Zamestnávalo technologicky najgramotnejších a jazykovo najlepšie vybavených profesionálov a aj, čo sa „záuky“ mladej kunsthistorickej generácie týka, bolo príležitosťou získania skúseností — trainingu v tejto oblasti.“
[2] In: 'Ateliér', č. 11, 1998, str. 7.
[3] 'Ausgetráumt..., Wiener Secession'. 29. 11. 2001 – 3. 2. 2002.; Vystavujúci umelci a umelkyne: Pawel Althamer, Joze Barši, Thomas Baumann, Cezary Bodzianowski, Copenhagen Free University, Josef Dabernig, Ricarda Denzer, Tomislav Gotovac, Renée Green, Manfred Grübl, Florian Hecker, Patrick Jolley & Reynolds Reynolds, Martin Kaltner, Július Koller, Deimantas Narkevičius, N.I.C.J.O.B., Roman Ondák, George Ovashili, Mladen Stilinovic, Carey Young. Kurátorka: Kathrin Rhomberg.
[4] 'Július Koller. Univerzálne Futurologické Operácie'. Walther König Verlag, Kolín 2003. Publikácia vyšla pri príležitosti výstavy 'Univerzálne Futurologické Operácie', Kunstverein Kolín, 19. júl až 21. september 2003.
[5] 'Július Koller. One Man Antishow'. Mumok, Viedeň, 25. 11. 2016 – 17. 4. 2017. Kurátori: Daniel Grúň, Kathrin Rhomberg, Georg Schölhammer.
[6] 'Quadrophonia. Model sveta'. 12. 6. – 6. 11. 2005. Československý pavilón, Giardini, Benátky. Kurátor: Marek Pokorný; komisárka: Alexandra Kusá.
[7] 'Slovak Art for Free'. 9. 6. – 7. 11. 1999. Československý pavilón, Giardini, Benátky. Kurátorky: Petra Hanáková, Alexandra Kusá.
Lucia Gavulová je historička umění, kurátorka a publicistka působící v Bratislavě. Dříve pracovala na kurátorské pozici ve Slovenské národní galerii a také jako ředitelka Ceny Oskára Čepana. V současnosti působí na Vysoké škole výtvarných umění v Bratislavě a volně spolupracuje s Galerií umění Hodonín.