Výstava ako cenné médium, mapujúce a formujúce diskurz
Časť I.
9. 10. 2025 / Seriál Lucie Gavulové o umění a kultuře v devadesátých letech na Slovensku
V sledovanom období deväťdesiatych rokov sa na Slovensku konalo mnoho výstav, ktoré reflektovali a zhodnocovali umenie. Rola 'kurátora' sa výrazne modifikovala, bolo to obdobie silných projektov a individuálnych kurátorských identít. Mnohé z výstav sa konali v negalerijných priestoroch – v synagógach, továrňach či bývalých pamiatkach a mali tak site-specific charakter. Dôvodom expanzie kvalitných výstavných aktivít boli podľa Aleny Vrbanovej – kurátorky (1992-1995) a neskôr riaditeľky (1999-2007) Štátnej galérie v Banskej Bystrici – primárne dva aspekty.[1] Jedným z nich bola potreba prehodnotiť vývin z obdobia normalizácie – nielen umelecký, ale aj generačný. Mladí kurátori a kurátorky vo veku okolo tridsať rokov spoznávali avantgardy sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, s ktorými začali pracovať v slobodnej výstavnej praxi. S tým súvisel aj nástup dravej ponovembrovej vlny umelcov a umelkýň, ktorí začínali štúdium napríklad ešte v osemdesiatych rokoch, no ich diplomové práce alebo výstavná činnosť už naznačovali nové smerovania. Druhým aspektom bolo, že štátne galérie alebo verejné galerijné inštitúcie tiež prechádzali transformáciou, s cieľom prekonať ideologické a socialistické dedičstvo v expozíciách. Rušili sa staré trvalé prehliadky a robila sa hrubá čiara za „oficiálnym“ umením minulosti.
Z formálneho hľadiska sa rozšírilo objektové umenie a umenie inštalácie. Ich prijatie ako jednej z autonómnych podôb tvorby podporili predovšetkým paralelne prebiehajúce celosvetové prehliadky umenia, ako Benátske bienále v roku 1990 a Documenta v roku 1992. Rozšírilo sa aj interaktívne umenie, video a digitálne umenie, pričom tieto médiá rámcovali aj podobu prehliadok.
Za pomyselný symbol vykročenia slovenskej umeleckej scény do deväťdesiatych rokov sa považuje výstava 'Suterén', ktorá predznamenala rozvoj 'multimediálnej inštalácie in situ' ako hlavného trendu deväťdesiatych rokov. Uskutočnila sa v apríli 1989 a bola organizátormi situovaná do pivnice nájomného bytového domu na Konventnej ulici v Bratislave. Výstavu inicioval výtvarník Peter Meluzin a pripravil ju v spolupráci s historikom umenia Radislavom Matuštíkom. Zapojili sa viacerí autori a autorky staršej generácie – akční a konceptuálni umelci a umelkyne, ktorých mená sa na výstavách v deväťdesiatych rokoch v rôznych obmenách opakovali: Milan Adamčiak, Július Koller, Jana Želibská. Ako aj nastupujúci umelci, známi najmä v súvislosti s príklonom k novým médiám, ako Peter Rónai, Matej Krén, Viktor Oravec, Milan Pagáč, či iniciátor výstavy Peter Meluzin. Ako píše historička umenia Vladimíra Büngerová: „Suterénu zúčastnení umelci vlastne odpovedali na opätovný nástup maľby (v druhej polovici osemdesiatych rokov – pozn. LG) ďalším novým médiom – inštaláciou, ktorú v podobnej verzii slovenské umenie dovtedy nepoznalo. Veľká, zámerne bombastická výstava s prvkami mystifikačnej hry, znamenala razantný, vizionársky obrat v umení. Suterén pritom nadviazal na neoficiálne pôsobiace akčné zoskupenie Terén (1982-1987), ktoré nájdeme v skrytom odkaze v samotnom názve výstavy.“ [2] Výstava trvala iba štrnásť dní a umelci pre ňu pripravili dvadsaťdva nových inštalácií a objektov. Použili v nich rôznorodé obyčajné predmety (ready-made, nájdené veci) a variabilné materiály. Všetky inštalácie 'Suterénu' sa viazali priamo na priestor, existovali iba vo vymedzenom čase a aj námet a výber predmetov priamo reflektoval miesto pivnice. Dočasné realizácie nakoniec ostali iba vo vizuálnej dokumentácii. Výstava namierená proti umeleckému artefaktu sa týkala kritiky inštitúcií, trhu s umením a poukázania na ideologickú manipuláciu tradičných foriem umenia, ktoré zastupovala maľba a socha. Slovo „suterén“ odkazuje na podzemný, „undegroundový“ charakter výstavy, ktorý vznikol čiastočne utajene a „polooficiálne“, ale už v liberálnejšej, uvoľnenejšej atmosfére pred blížiacimi sa novembrovými udalosťami 1989.
Výstava 'Prototyp'[3] bola tiež zameraná na prezentáciu objektu v jeho novom chápaní a na inštaláciu ako nastupujúcého trendu. Zároveň reflektovala aj site-specific výber miesta, realizovanú vo veľkolepých priestoroch budovy Prírodovedeckej expozície Slovenského národného múzea. Prezentovanými umelcami boli Marcin Berdyszak, Matej Gavula, Patrik Kovačovský, Pipe Lange, Miroslav Minarových a Milan Tittel. Jej kurátor Branislav Rezník o nej, okrem iného, napísal: „Šesticu výtvarníkov spája predovšetkým nefigurálna poloha ich tvorby, ovplyvnená istým konštruktivizmom a zmyslom pre architektonické, monumentálne poňatie hmoty. Ideovým spojivom je zasa snaha o premyslenie a rozpracovanie niektorých základných archetypálnych či prototypálnych vzťahov a princípov prírodného a ľudského sveta.“[4]
Výstava 'Disperzia. Súčasné slovenské umenie'[5], ktorá sa uskutočnila v Dome umenia v Ostrave a ktorej kurátormi boli Radislav Matuštík a Branislav Rezník, predstavila tvorbu slovenského umelectva v rokoch 1990 až 1994 v Česku, konkrétne v Ostrave, s ktorou Slovensko udržiavalo živé vzťahy najmä cez umelcov Eduarda Ovčáčka a Miloša Urbáska. Branislav Rezník, mladšia časť kurátorského tandemu sa k výstave 'Disperzia' vyjadril: „Výtvarné umenie deväťdesiatych rokov v Česku a na Slovensku je na pozadí politicko-ekonomických zmien primárne podmienené predovšetkým spoločenským uznaním najautentickejších a perzekvovaných výtvarníkov, premenou stavovských organizácií, výtvarných škôl a inštitúcií a slobodnej domácej a zahraničnej teoreticko-kritickej komunikácie. Pre slovenskú výtvarnú scénu, v ktorej dominovala oficiálna koncepcia socialistického realizmu, to znamená disperziu: rozdrobenie, rozloženie na množstvo ideovo a výtvarne diferencovaných prejavov a programov, kde dominujú skutočné umelecké osobnosti všetkých generácií.“[6]
V Považskej galérii umenia v Žiline, ktorej riaditeľkou bola v rokoch 1992 až 1997 Katarína Rusnáková, sa koncom októbra 1997 uzatvoril cyklus trojice výstav, ktoré sa každoročne konali od roku 1995 pod názvami 'Fyzický/mentálny', 'Paradigma žena' (1996) a záverečná 'Medzi mužom a ženou'. Cyklus prinášal v podobe tvorby vybraných vystavujúcich impulzy k úvahám o kvalite vzťahov medzi pohlaviami a partnermi v polohe komunikácie na rôznych úrovniach. Poukazovali na subtílnosť, krehkosť a zraniteľnosť vzťahov, ktoré sa formujú v zložitej spleti hľadania rovnováhy. Výstavy tiež formulovali problematiky, týkajúce sa identity, rodu, tela, lásky, erotiky a psychických štruktúr, ako aj rozdielov v racionálnej stránke a emocionalite muža a ženy. Autori a autorky, ktorých kurátorka výstav Rusnáková oslovila, vychádzali z reality a jej sociálneho kontextu a čerpali z vlastných skúseností, zážitkov a pocitov, ale aj zo psychológie, filozofie a ďalších oblastí. Zastúpenými umelcami a umelkyňami na trojici výstav boli Roman Ondák, Boris Ondreička, Karol Pichler, Peter Rónai, Peter Meluzin, Denisa Lehocká, Ilona Németh, Petra Nováková a Jana Želibská. Prezentované diela boli novovytvorené a mali multimediálny charakter, išlo o inštalácie a videoinštalácie vytvorené site-specific, vo vzťahu k priestorom Považskej galérie umenia. Mnohé boli interaktívne, so snahou zapojiť diváka a zintenzívniť jeho vnímanie a vtiahnutie do fyzického a vizuálneho kontextu. K výstavám vyšli tri katalógy, ktoré spolu tvorili celok a dokumentovali proces tvorby a spôsob výtvarného uvažovania umelectva v rozpätí rokov 1995 až 1997. Zároveň predstavovali reflexiu výsledkov kurátorského výskumu a orientácie galérie, ktorá bola pod vedením zmienenej kurátorky veľkým prínosom pre vznik nových multimediálnych diel v súčasnom slovenskom vizuálnom umení a prispeli k rozvoju kritického diskurzu.
[1] 'Artdispečing. Dialógy 2014'. Alena Vrbanová v rozhovore s Mirou Sikorovou-Putišovou. https://www.youtube.com/watch?v=D7Ti8uaytlk
[2] Web umenia/webumenia.sk, Büngerová Vladimíra: https://www.webumenia.sk/clanok/suteren-1989
[3] 'Prototyp'. 2. 6. – 2. 7. 1994; Kurátor: Branislav Rezník. Slovenské národné múzeum, Bratislava.
[4] Publikované ako výstavný text Branislava Rezníka v katalógu k výstave. Agentúra Orman, 1994.
[5] Výstava trvala od 25. 10. do 27. 11. 1994.
[6] Text Branislava Rezníka v katalógu k výstave.
Lucia Gavulová je historička umění, kurátorka a publicistka působící v Bratislavě. Dříve pracovala na kurátorské pozici ve Slovenské národní galerii a také jako ředitelka Ceny Oskára Čepana. V současnosti působí na Vysoké škole výtvarných umění v Bratislavě a volně spolupracuje s Galerií umění Hodonín.