Keď robíš dobrú výstavu na nesprávnom mieste: rozhovor s Beatou Jablonskou

Záverečný príspevok v rámci seriálu „Deväťdesiate roky v umení na Slovensku“ je venovaný rozhovoru so slovenskou historičkou umenia, teoretičkou, kurátorkou a pedagogičkou Beatou Jablonskou. Vybrala som si ju preto, lebo pre mňa zosobňuje citlivosť a ľudskosť v profesii a feministické charakteristiky pojmu 'care/starostlivosť' v implementácii do praxe. Taktiež, lebo počas prechodu z dekády osemdesiatych do deväťdesiatych rokov študovala dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, takže revolučné roky zažila ako študentka, no do praxe v umení nastupovala už v prvej polovici transformačných procesov v republike. Ale vybrala som si ju aj preto, že sa profesionálne formovala v druhej polovici deväťdesiatych rokoch v Slovenskej národnej galérii, kedy vedenie bolo pod dohľadom mečiarovských vládnucich strán (s výnimkou vedenia pred vládou Vladimíra Mečiara – Zuzany Bartošovej a Juraja Žáryho). Dekádu, ktorej sa v seriáli venujem, tak zažila v období ukončenia vysokej školy a rozvíjania/hľadania svojho uplatnenia na scéne vizuálneho umenia deväťdesiatych rokov na Slovensku.

Beata, už dlhšie sa popri vlastných projektoch vizuálneho umenia venuješ pedagogickej, akademickej a výskumnej činnosti na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V čom vnímaš zásadný rozdiel medzi deväťdesiatymi rokmi a súčasnosťou?

Ako mladý človek som v deväťdesiatych rokoch vedela, že všetko má nejakú perspektívu. Deväťdesiatymi rokmi sme vstupovali do iného sveta. Verilo sa v nejaký jednoznačný progres, v to, že sa prispôsobíme západu. Ten sme ešte vtedy vnímali pozitívne, nielen z aspektu konzumu, globalizácie, negatívnych dopadov kapitalizmu; vnímali sme ho ako symbol slobody. Verili sme, že budeme žiť slobodne, voľne, že budeme môcť cestovať a dobehnúť západnú úroveň. Takže napriek tomu, že v roku 1992 sa rozpadlo Československo, že sa k moci na Slovensku dostal Mečiar, zasahovalo sa do inštitúcií (veľmi podobná situácia ako dnes), napriek tomu som mala pocit, že ideme dopredu, že tieto veci sa zmenia a bude to lepšie. Aj teraz, samozrejme, verím, že Ficova vláda a zlo, ktoré nesie, skončí, otázka však je, kam sa dostaneme... Aj vzhľadom na celosvetovú situáciu.

Rozumiem. Ako vnímaš dnešnú generáciu študentstva?

Keď počúvam, ako prezentujú svoje práce, projekty, mám pocit, že sú ešte väčší skeptici ako ja. Sú vnímavejší voči sebe osobne aj navzájom, dostali už k tomu nové nástroje. A možno aj preto, že sa o všetkom veľa rozprávame. Na mysli mám najmä psychickú reflexiu a sebareflexiu. Ja som z generácie, kedy možnosť opýtať sa samej seba „Ako sa mám? Čo potrebujem?“ bola utópiou. Oni sa to už naučili, intenzívne sa rozoberajú. No mám pocit, že čo sa týka plánov a snov, akoby už boli opatrní premýšľať vo veľkom. Na druhej strane – my sme pochádzali z prostredia, kde bolo všetko veľmi silové a mačistické, možno o to viac vnímam ten rozdiel.

Ako spätne vnímaš samu seba v období deväťdesiatych rokov? Aký bol tvoj pocit z politických zmien a ako sa všetko premietlo do tvojho štúdia a prvých profesionálnych krokov?

Revolúciu som zažila na škole. Bol to asi jeden z mojich najsilnejších životných zážitkov. Na dejiny umenia som sa dostala v roku 1988. Ako väčšina z nás som pôvodne chcela študovať reštaurátorstvo. Rok som ho aj študovala a paralelne pokukovala po dejinách umenia, ktoré však neotvárali každoročne. Keď som konečne bola na prijímačkách, kvôli rodinnému profilu ma nevzali na prvýkrát, ale keďže som bola tesne pod čiarou, podarilo sa to na odvolanie. V krúžku nás bolo asi sedem alebo osem a mal pestrý profil, čo sa rodinných anabáz študentstva týka. Boli tam ľudia aj z katolíckych a disidentských kruhov, ale napríklad aj dcéra šoféra čelného predstaviteľa Komunistickej strany Československa Gejzu Šľapku. Keď sme po revolúcii v roku 1992 končili, dostali sme diplom iba dve.

Po mojom nástupe prebral katedru doktor Štefan Oriško, ktorý sa veľmi snažil. Celkovo však prednášky boli vcelku schematické a konzervatívne, bolo to nezáživné odovzdávanie dát. Nenapĺňalo to moje predstavy, na druhej strane – aké boli, moje predstavy? Začala som chodiť na nejaké prednášky aj na literárnej vede, kde to bolo trochu kontextualizovanejšie, venovali sa určitým situáciám v súvislostiach. Skúšala som sa dostať aj do Prahy, aj som si už všetko kvôli tomu obchodila, ale nevyšlo to.

Čo sa stalo?

Slovenský zväz mládeže ma napokon nepustil, nemala som nejaké brigády... A potom prišla revolúcia. Zastihla ma priamo v škole. S Dušanom Buranom (slovenský historik umenia, bývalý senior kurátor a vedúci Zbierok starého umenia Slovenskej národnej galérie – pozn. L. G.) sme boli členmi revolučného výboru v rámci katedry, ktorému sa podarilo odvolať nejakých prorežimových pedagógov a pedagogičky, ktorí vtedy predstavovali naše zlo. Mali sme aj požiadavky – najmä aby katedra prijímala aj externých prednášajúcich*e zo zahraničia.

Ako sa vo vzťahu k revolúcii a tvojej osobnej slobode vyvíjal tvoj život bezprostredne po novembri?

Kúpila som si po konci semestra lacný lístok a veľa toho precestovala v rámci Európy. Mesiac som bola v Londýne, potom v Edinburgu. Dokopy som bola asi pol roka na cestách. Pravidelne som písala na americké univerzity, mapovala som študijné možnosti. Vždy pogratulovali k revolučným pohybom a napísali mi, aby sme pozdravovali Havla, ale tam to aj skončilo. Mňa vtedy nenapadli také veci, že si mám nájsť nejakého sponzora – peniaze na štúdium vonku...

Ak sa nemýlim, na škole si sa ešte nezaoberala súčasným umením a vyzeralo to pôvodne tak, že aj tvoja diplomová práca bude o stredovekom umení. Mýlim sa?

„Umenie“ a práca v umení, ten pomyselný „boží kôš“ – v predstave mojich rodičov (v zmysle tej Arkádie, sna - dobré, kvalitné, uspokojujúce a nekonfliktné povolanie, vhodné pre introverta, bádateľské typy), to pre mňa bolo reštaurátorstvo a z hľadiska dejín a teórie rozhodne staré umenie. Príležitostne som chodila na vernisáže, ale to pre mňa vtedy nič neznamenalo. Ako tému diplomovej práce som si pôvodne zapísala 'Ranogotický a gotický ornament a bordúru v sakrálnej architektúre'. Motivoval ma k tomu aj môj pedagóg Oriško, z hľadiska toho, že to bolo neprebádané.

Kedy sa to zmenilo?

Ako som spomínala, občas sme chodili na vernisáže. Nejako som sa dostala na akciu v Mariánke, kde sa ukončil proces dobrovoľníckej záchranárskej aktivity polozrúteného kláštora na čele s ochranárom Mikulášom Hubom, s väzbou na výtvarnú komunitu. V júni v roku 1990 sa v zrekonštruovanom objekte konala výstava Ladislava Čarného 'Zrkadlové objekty'. Keďže oprava bola procesom, výstava sa plánovala rok vopred, pred vernisážou. Za ten rok stihol padnúť aj režim. Na tejto akcii som zažila po prvýkrát vystúpenie amatérskeho tanečného predstavenia 'Balvan', ktoré viedol Michal Murín. Bola to celkovo silná akcia, pre mňa formotvorného významu. Bolo to úžasné, aj keď som tomu vôbec nerozumela! Totiž, v škole nás s umeleckou scénou neprepájali. Ja som sa s ňou prepojila vďaka niektorým ľuďom.

Ktorí to boli?

Určite Martin Knut, ktorý bol aktívny a spájal ľudí navzájom. Boli sme na výstave Laca Terena, po ktorej sa väčšia skupina ľudí presunula do jeho ateliéru. Boli tam aj manželia Jana a Jiří Ševčíkovci; rozprávalo sa o umení a bolo to fascinujúce a príťažlivé. Tu nastal moment, že som si uvedomila, že chcem žiť život toho, čo je tu a teraz. Hoci ma svet vernisáží stále trochu plašil, hoci som ešte nemala nič načítané, navnímané. A tak som šla napokon za Oriškom a prehodila som si tému diplomovky na postmodernú situáciu na Slovensku. Opýtal sa ma, či si myslím, že na to mám, a ja som povedala, že „Nie, ale pokúsim sa.“ Štátnice som robila dlhšie, medzitým som otehotnela. Menil sa mi život, zmenila som aj bydlisko, neurobila som štátnice na prvý raz... (to sa dialo na odbore výnimočne, nejestvovali tam štátnicové otázky – pozn. L. G.) Celý môj pocit z ukončenia štúdia, keď k tomu napokon došlo bol, že sa tomu vlastne ani nechcem venovať, nebudem to robiť. Neviem ani, či som si bola po diplom. Toto obdobie som celkom vytesnila...

Písala si už v tomto období niečo? A ak nie, kedy si začala?

Počas školy som nepísala. Ale vzala som si maliara a výtvarníka, Stana Bubána, s ktorým sme založili rodinu. Bola som tri roky na materskej, veľa som čítala, vychádzali rôzne časopisy, chodila som do Artfora. A až o dosť neskôr ma oslovil Alexander Balogh, či by som nepísala pre Smenu, neskôr SME. Ako prvé som písala o Jane Želibskej, ktorá mala výstavu grafík v bratislavskej Galérii NOVA. Bolo to v roku 1996 alebo 1997.

Vtiahol ma do toho môj manžel. Robil vtedy čierne obrazy. Mal veľa známych, tiež z výtvarnej scény, a napadlo mu urobiť skupinovú výstavu v opustenom bazéne pod hradným vrchom. Výstava aj dostala názov 'Bazén' (projekt podporili Únia mladej slovenskej kultúry a Štátny fond kultúry Pro Slovakia a konal sa v dňoch 30. 4. – 15. 5. 1992 v objekte starého vypusteného bazéna na Žižkovej ulici v Bratislave – pozn. L. G.). Ja som v tom celom bola skôr produkčný prvok, ale mám aj krátky text v katalógu. Ja a Radislav Matuštík, môj bývalý profesor z vysokej školy, ktorý mi robil pri štátniciach problémy. Oslovila som ho a zapojil sa – možno cítil vinu.

Kto všetko tam vystavoval a o čom výstava celkovo bola?

Vo všeobecnosti bola výstava venovaná domácej problematike abstrakcie, novej geometrii. Vystavovalo tam až dvadsaťšesť umelcov a umelkýň, zo známejších mien v lokálnom kontexte spomeniem Milana Adamčiaka, Danutu Binder, Alojza a Tamaru Klimových, Mariána Pallu, Stanislava Stankóciho, Jozefa Šramka, Róberta Urbáska, Marka Vrzgulu...

V roku 1996 si tesne po materskej nastúpila do Slovenskej národnej galérie (SNG). Zaujíma ma, čo sa pre teba zmenilo prácou na plný úväzok a zároveň „inštitucionalizáciou“, keď si po prvýkrát začala pracovať pre inštitúciu, a to rovno pre „erbovú“...

Ponuka ozvať sa, keď si budem po materskej hľadať prácu, prišla najprv od Zuzany Bartošovej, prvej porevolučnej riaditeľky SNG. V tomto bola veľkorysá, otvárala mladým ľuďom dvere do národnej galérie. Keď som si ale reálne hľadala prácu, na jej mieste bol už ďalší riaditeľ, Juraj Žáry. SNG vyhlásila konkurz. Podmienkami účasti bolo ovládanie dvoch svetových jazykov a vek do dvadsaťpäť rokov (nekorektné!). Ovládala som angličtinu a vo Francúzskom inštitúte som sa necelé dva roky učila francúzštinu... No a prihlásila som sa. Prijímací pohovor prebehol vo francúzštine. Bolo to strašné. Odišla som odtiaľ úplne vyčerpaná, s pocitom trápnosti. Vonku ma čakal môj muž s kočíkom, cítila som, aký mám mokrý chrbát. Ale prijali ma! Neviem, či som v tom konkurze nebola aj jediná; z mojej generácie – tej porevolučnej nás nebolo veľa (veď školu sme ukončili dvaja), po mne už prišla tá „sorosovská“. Stala som sa asistentkou pani Zmetákovej, konkrétne som prepisovala jej poznámky na počítači - počítače dorazili do galérie krátko pred mojim nástupom. My sme už v tom čase počítač doma mali, používala som ho miesto písacieho stroja. Mala som z toho trochu výčitky, keďže som robila túto monotónnu osamelú prácu a dcéra bola popri tom v jasliach...

Čo ťa primälo necítiť sa zle, ostať tam pracovať?

Nejako som sa na tej pozícii upokojila. Zároveň som intenzívne využívala galerijnú knižnicu. Mala som tam kopec študijných materiálov. Bola som najmladšia v tíme. Vtedajší riaditeľ Juraj Žáry prijal nových ľudí, prišli historičky umenia Zora Rusinová a Katarína Bajcurová. Rozhodli sa robiť dejiny umenia – dekádové výstavy a publikácie. To pre mňa bola ohromná škola. Už nebola iba pani Zmetáková v bielom plášti, ale vznikol tím, úlohy sa rozdeľovali medzi viacero ľudí. K výstave 'Šesťdesiate' som napríklad robila kalendárium; samozrejme, internet ešte nebol, všetky informácie som získavala v archíve. Potom mi to ešte niekoľko ľudí kontrolovalo, opravovalo, všetko sa bralo vážne a profesionálne. Mala som po prvýkrát pocit, že som pri formovaní niečoho veľkého. Spoznala som kolektívnu dynamiku, rôzne procesy. Bola som človek takpovediac „pre všetko“, ale vyhovovalo mi to – bola to pre mňa taká vysoká škola.

Na akom väčšom projekte si pracovala?

V roku 1998 sa začala pripravovať veľká dekádová výstava 'Umenie 20. storočia', ktorá bola otvorená v roku 2000. V sprievodnej publikácii som dostala kapitolu 'Maľba v postmodernej situácii'.

Aké špecifiká deväťdesiatych rokov vnímaš z odstupom v rámci svojej vtedajšej práce a pôsobenia?

Takmer každá akcia, výstava vyvolali reakcie. Šlo sa von so zásadnými vecami, formovali sa nové kánony. Dnes by sa možno tie vtedajšie dejiny umenia robili úplne inak. Aj tie reakcie vtedy boli rôzne. Vychádzal Profil, Výtvarný život, konali sa rôzne diskusie; kritika sa naozaj intenzívne rozvíjala a riešila, oproti dnešku bolo toto iné. Veci sa robili modernisticky, ale riešili problém. Veľa sa analyzovalo – čo je prečo ako nainštalované a podobne. Zásadné bolo to, že sme nemali kánon, kánon sa iba začal vytvárať a mal sa priblížiť západnému. Vytvárali sme teda nový model, ktorý už bol tiež nejako kolonizovaný – dnes už to vieme, vtedy to ale ešte nikto nevedel.

Tá v deväťdesiatych rokoch „trpela“ vládou Vladimíra Mečiara a jeho nominantmi v pozícii riaditeľov (za mojich čias to bol akademický maliar Pavol Muška). Súčasní umelci a umelkyne sa dosť dištancovali od všetkého, čo nejako súviselo s politickou garnitúrou. SNG sa tam za mečiarizmu radila tiež. V roku 1992 vznikla Sorosova nadácia súčasného umenia (SCCA), ktorá sa stala svojho druhu mocenským centrom. Mali financie a veľa aktivít, ktorými podporovali scénu – open cally, výročné výstavy, sprievodné programy, diskusie. Soros určoval trend. Oni boli akoby tí relevantní, my okolo SNG už menej. Taký z toho bol pocit. Pre mňa osobne bol v SNG dôležitý Aurel Hrabušický. Mal rád kolektívy, podobne ako ja. Zoznamoval ma s konceptuálnym umením, vzal ma napríklad k Ďurčekovi. V roku 1998 sme urobili výstavu 'Medzisvet'. [1]

O čom bola?

Chceli sme ňou povedať, že SNG síce nie je "trendy", ale ľudia v inštitúcii dokážu urobiť dobrú výstavu. Ideu vymyslel Aurel, šlo o jeho tézu o zašpinenom koncepte. Vystavili sme aj súčasníkov – Denisu Lehockú, Mateja Gavulu, Milana Tittela, zo starších Stanislava Filka, Júliusa Kollera. Muška sa nás bál, dovolil nám to. S výstavou som bola spokojná. Ale samozrejme vyšla ostrá kritika, z pera Jany Geržovej. Tam si človek naraz uvedomil, že síce robil dobrú výstavu, ale na nesprávnom mieste. To zabolelo. Boli sme obvinení z toho, že spájame nespojiteľné. Model "zašpineného konceptu" Aurela Hrabušického sa pritom ukázal ako nosný. Ak by 'Medzisvet' bol napríklad výročnou výstavou SCCA, myslím, že by bol vnímaný inak.

Seriál týchto príspevkov som v lete začala zmienkou o výstave v Umeleckej besede Slovenska s názvom "Výstava. XYZ", trojice umelcov Matej Gavula – Peter Ondrušek – Milan Tittel.[2] Rada by som ho spomienkou na túto výstavu aj ukončila, v čom je zásadná tvoja rola, pretože si bola jej kurátorkou. Ako prišlo k tvojej spolupráci s umelcami Matejom Gavulom, Petrom Ondrušekom a Milanom Tittelom?

Myslím, že ma oslovili práve preto, že zaznamenali, že okrem figurálnej postmodernej maľby som sa venovala aj abstrakcii, konštruktivizmu, novej geometrii... – i tomu "zašpinenému konceptu". Boli absolútne iní ako všetci. Vychádzali z určitého typu minimalizmu a objektu; zároveň boli ironickí, u Tittela bola citeľná určitá skepsa. Výstava v Umeleckej besede Slovenska, na ktorej vystavili svoje sochárske objekty a inštalácie, sa venovala "nemiestu" – budove inštitúcie umiestnenej na brehu Dunaja, na okraji, v ničím nedefinovanom priestore. Vtedy tam, samozrejme, ešte nestál komplex Eurovea, ani Starý most nebol rekonštruovaný. Bolo to ozaj zvláštne miesto, na okraji ničoho. Boli skvelí, aj tá výstava. Keby som druhýkrát neotehotnela, možno by som s nimi spolupracovala ďalej.

Zažila si v období deväťdesiatych rokov aj nejaké nepríjemnosti?

Bola som mladá a niekedy som mala pocit, že som kritická mladá kunsthistorička a kritizovala som všetkých potentátov. Mala som ostré pero, veľakrát sa mi stalo, že som za počítačom bola priodvážna. Potom ma nejaký umelec čakal večer niekde pri SNG, bolo to strašne nepríjemné. To sú spätne veci, ktoré ma z mladosti mrzia. Svet je teraz scitlivený. Žijeme dobu online, je nadbytok informácií, nie sme tlačení do kúta nejakým konkrétnym veľkým zlom, tak sme všetci milí. Ale možno je to aj preto, že ani my na Slovensku, ani svet nie sme v normálnej situácii...

[1] Medzisvet. Vyplňovať medzery súcna – ´Medzisvet. Vyplňovať medzery súcna´. Slovenská národná galéria Bratislava, 19. 9. – 8. 11. 1998. Kurátori: Aurel Hrabušický & Beata Jablonská. Vystavujúce umelectvo: Marko Blažo, Klára Bočkayová, Milan Bočkay, Stano Bubán, Ivan Csudai, Ľubomír Ďurček, Rudolf Fila, Stanislav Filko, Daniel Fischer, Matej Gavula, Vladimír Havrilla, Bohdan Hostiňák, Jozef Jankovič, Michal Kern, Július Koller, Denisa Lehocká, Juraj Meliš, Peter Meluzin, Petra Nováková-Ondreičková, Roman Ondák, Boris Ondreička, Peter Ondrušek, Peter Rónai, Rudolf Sikora, Dezider Tóth (TD), Robert Urbásek, Artprospekt P.O.P., Dorota Sadovská, Laco Teren, Milan Tittel, Marko Vrzgula, Jana Želibská.

[2] Výstava. XYZ, Matej Gavula, Peter Ondrušek, Milan Tittel. V kurátorskej koncepcii Beaty Jablonskej. Umelecká beseda Slovenska, Bratislava. Trvanie: od 11.–29. 6. 1998.

Mgr. Beata Jablonská, PhD. študovala Dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Do roku 2009 pracovala ako kurátorka Zbierky kresby 20. storočia v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Od roku 2009 do roku 2014 pôsobila v Centre výskumu, v Sekcii vizuálnych a kultúrnych štúdií, ako vedecká pracovníčka. V roku 2014 obhájila dizertačnú prácu s názvom ´Prítomnosť maľby v stratégiách slovenského konceptuálneho umenia´, ktorú pripravuje na vydanie pod názvom ´Transcendentné, Absolútne, Nekonečné. Skryté kapitoly slovenského konceptuálneho umenia´. Od roku 2014 pôsobí ako odborná asistentka na Katedre teórie a dejín umenia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.  

Lucia Gavulová je historička umění, kurátorka a publicistka působící v Bratislavě. Dříve pracovala na kurátorské pozici ve Slovenské národní galerii a také jako ředitelka Ceny Oskára Čepana. V současnosti působí na Vysoké škole výtvarných umění v Bratislavě a volně spolupracuje s Galerií umění Hodonín.