Generačné nepomery a zrodenie kurátora
28. 8. 2025 / Seriál Lucie Gavulové o umění a kultuře v devadesátých letech na Slovensku
V minulom, prvom diely seriálu o umení deväťdesiatych rokov na Slovensku sme sa sústredili skôr na nálady v spoločnosti po roku 1989, kultúrnu politiku a neľahký priebeh transformácie. V pokračovaní sa exaktnejšie zameriame na prostredie umeleckej prevádzky, premenu kurátorskej profesie a dôležité výstavy, ktoré rezonovali v sledovanom období na Slovensku aj za jeho hranicami.
Ako píše Petra Hanáková vo výpovednej publikácii 'Ženy–Inštitúcie?'[1], dedičstvo predchádzajúcich desaťročí sa prejavovalo v nie celkom prirodzenom generačnom profile umelectva deväťdesiatych rokov, kde bol odrazu privysoký počet starších a v minulosti nedocenených autorov a autoriek v pomere k slabo zastúpenému mladému nástupu. To viedlo k istému moralistickému diskurzu počas celého obdobia, v zmysle radikálnej diferenciácie medzi tými, ktorým v minulosti „bolo umožnené“ a tými, ktorým „nebolo umožnené“ (tí sa ďalej delili na -disidentov- a -konjunkturalistov-). Pocit nedocenenia umelectva, ale aj teoretického pracovníctva staršej generácie vytvoril mentálnu priepasť a neporozumenie medzi nimi a generáciou najmladších umelcov a umelkýň, teoretikov a teoretičiek, kurátorov a kurátoriek. Taktiež, kým predtým bolo prirodzené, že sa spájali navzájom si generačne blízki umelci a umelkyne, po roku 1989 generačný aspekt ustúpil do úzadia a scéna sa viac diferencovala: vznikali mnohé príležitostné a jednorazové spojenia a spolupráce, iniciované či už inštitúciou, konkrétnou kurátorkou alebo kurátorom v rámci tematických výstav, či dokonca grantovým programom.
Dôležitá v týchto procesoch bola premena náplne kurátorskej profesie a fenomén kurátorských či tematických výstav. Po roku 1989 dochádza k zmenám obsahu práce kunsthistorika/čky, ktorá sa začína viac prispôsobovať dobovým požiadavkám – živej spolupráci s umelectvom na výstavách, komunikácii, ovládaniu cudzích jazykov (otvorenie hraníc, kooperácie so zahraničím, komunikácia s kurátorstvom „zo Západu“). Kurátor/ka zvykol byť pred rokom 1989 pracovník/čka galérie, ktorý sa staral o zbierkové predmety, katalogizáciu a zapožičiavanie umeleckých diel iným inštitúciám. V deväťdesiatych rokoch sa obsah povolania radikálne modifikoval – kurátor/ka začína výstavy „režírovať“ obsahovo a reflektovať prostredníctvom nich dôležité témy a problematiky. Zväčša vychádzali z konkrétneho výskumu, ktorý následne „ilustrovali“ konkrétnymi dielami – sám kurátor/ka sa stal autorom/kou inscenovaného výstupu – prezentácie umeleckých diel v určitom kontextuálnom rámci. Kurátori a kurátorky oslovovali umelectvo, zapájali sa do marketingu, podieľali sa na produkcii a inštalácii, k sofistikovanejšej časti práce patril vernisážový príhovor a účasť na sprievodných podujatiach (komentované prehliadky). Dôležitou výbavou kurátorov a kurátoriek začali byť empatia, psychologický rozmer práce s umelcami a umelkyňami, všestrannosť a schopnosť improvizovať. Dochádzalo k istej selekcii teoretickej práce, zameranej na výskum a bádanie od kurátorskej práce, orientovanej skôr na živú organizáciu. Ani jedno, ani druhé sa však programovo navzájom nevylučovalo – aj tieto profesie sa začali miešať a hybridizovať – problémom sa však už v tomto období stával čas, táto kapitalizmom ťažko skúšaná veličina, ktorej vnímanie sa s eskalujúcou rýchlosťou rozvoja spoločnosti začalo meniť: stával sa nedostatkovou komoditou. Zrýchľovala sa práca aj dynamika umeleckej prevádzky, čoho dôsledkom bol aj výrazný nárast počtu výstav. V danej súvislosti treba poznamenať, že najmä v prvej polovici deväťdesiatych rokov bola výstavná prevádzka ešte celkom dobre dotovaná; hoci zatiaľ nejestvoval štátny grantový systém, podporné boli zahraničné inštitúty (ProHelvetia, Kultur Kontakt Wien, British Council), štátny fond kultúry Pro Slovakia, Sorosovo centrum súčasného umenia s vlastným grantovým programom a v tom čase i súkromní sponzori. Vznikali veľmi kvalitné výstavné projekty, sprevádzané výpravnou publikačnou činnosťou.
Tých, ktoré sú pre dekádu príznačné a výpovedné nielen k umeniu doby, ale aj k umeleckej prevádzke a vzťahmi so zahraničím, je viac. Do čela inštitúcií a regionálnych galérií sa dostávali zdatné kurátorky (áno, bezprostredne po roku 1989 takmer bezvýhradne ženy), ktoré nastavovali ich výstavnú dramaturgiu v inšpirácii zahraničnými inštitúciami a diskurzom, v obsahovom súlade s problematikami, s ktorými sa konfrontovala aj umelecká scéna západnej spoločnosti; do popredia sa pri mladých autoroch a autorkách dostávali témy feminizmu, dekonštruktivizmu a telesnosti. Staršia generácia pracovala s dozvukmi vzdoru a doháňaním znemožnenej prezentácie svojej tvorby pred pádom Železnej opony. Priestor dostávala najmä v porevolučnej Slovenskej národnej galérii (SNG) za pôsobenia riaditeľky Zuzany Bartošovej (1990-1992), mladí a súčasní zasa napríklad v Považskej galérii umenia v Žiline, kde sa po roku 1989 dostal do vedenia legendárny slovenský historik umenia Radislav Matuštík, spolu s mladou, dravou, multimediálne orientovanou Katarínou Rusnákovou. V Štátnej galérii (dnes Stredoslovenskej galérii) v Banskej Bystrici organizovala kurátorka, a v rokoch 1992 až 1995 aj jej riaditeľka Alena Vrbanová 'Trienále Súčasnej Slovenskej grafiky'. Zviditeľnila sa však aj porevolučným projektom 'Barbakan ’92. Medzinárodná výstava site specific'.
Výstavami, dôležitými z hľadiska definícií a vymedzovania mediálnej podstaty diel boli určite 'Suterén' (ešte z roku 1989; iniciátorom bol Peter Meluzin a kurátorom Radislav Matuštík) a medzinárodná výstava 'Prototyp' (1994, kurátor Branislav Rezník). V Ostrave sa konala výstava 'Disperzia' (1994; kurátori Radislav Matuštík a Branislav Rezník), ktorá rezonovala pred polovicou dekády. Dôležité v daných súvislostiach bolo najmä Sorosovo centrum súčasného umenia, ktoré každoročne, bez ohľadu na politickú situáciu, organizovalo veľkoryso dotované -výročné výstavy-, ku ktorým v jednom prípade viedol aj -open call- na kurátorské projekty mladých kurátorov/kurátoriek. Takou bola výstava '60./90.' (1997), ktorá vznikla v kurátorskej spolupráci ešte ako študentiek dejín umenia v Bratislave Petry Hanákovej a Alexandry Kusej a do diskurzu umenia priniesla – možno povedať až dodnes funkčné – medzigeneračné spolupráce (v prípade niektorých dvojíc vystavujúcich priam kanonické). Z kategórie výročných výstav SCCA (taká bola zaužívaná a aj v slovenčine používaná skratka anglického Soros Centre for Contemporary Arts) treba uviesť aj výstavu 'Interiér vs. Exteriér' (1996; kurátorka Mária Hlavajová). „Vývozným artiklom“ bola reprezentatívna výstava 'Slovenské umenie dnes', ktorá sa bezprostredne po Nežnej revolúcii konala v nemeckom Esslingene (1990; kurátorka Zuzana Bartošová). Zora Rusinová za pôsobenia druhého porevolučného riaditeľa SNG Juraja Žáryho kurátorovala pre galériu významné výstavy 'Pars pro toto' (1995), 'Epikurova záhrada' (1996), 'Stratený raj – Barok & súčasnosť' (1998). Dôležitými boli aj projekty 'Labyrinty' v Galérii Jána Koniarka (1993; kurátorka Ada Krnáčová Gutleber) a voľný cyklus troch tematických výstav (kurátorkou všetkých bola Katarína Rusnáková) 'Fyzický/mentálny' (1995), 'Paradigma žena' (1996) a 'Medzi mužom a ženou' (1997) v Považskej galérii umenia v Žiline. Koncom dekády, v roku 1999 sa stala populárnou výstava v Slovenskom pavilóne na Bienále umenia v Benátkach 'Slovak Art for Free', ktorej kurátorkami bola opäť dvojica Petra Hanáková a Alexandra Kusá.
Viac o týchto výstavách a najmä umelcoch a umelkyniach, na nich prezentovaných sa dočítate v budúcom príspevku...
[1] In: Hanáková, P.: 'Ženy – Inštitúcie? K dejinám umeleckej prevádzky deväťdesiatych rokov'. Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave a Slovart, spol. s r. o., Bratislava 2010; str. 44-45.
Lucia Gavulová je historička umění, kurátorka a publicistka působící v Bratislavě. Dříve pracovala na kurátorské pozici ve Slovenské národní galerii a také jako ředitelka Ceny Oskára Čepana. V současnosti působí na Vysoké škole výtvarných umění v Bratislavě a volně spolupracuje s Galerií umění Hodonín.